Blog

11

Pred 75 rokmi v nemeckom koncentračnom tábore Bergen-Belsen tragicky zahynula 15-ročná Anna Franková, ktorá sa stala jedným zo symbolov holokaustu a utrpenia detí počas druhej  svetovej vojny. S jej životným príbehom, prenasledovaním a denníkom, ktorý si písala počas svojho dvojročného pobytu v úkryte, sa mohli oboznámiť aj žiaci Spojenej školy v Nižnej na výstave s názvom ,,Nechajte ma byť takou, aká som” − Životný príbeh Anny Frankovej.

Organizátorom tohto medzinárodného projektu na Slovensku je Nadácia Milana Šimečku z Bratislavy. Táto zabezpečila aj prípravu lektorov z radov našich študentov. Tí potom sprevádzali svojich rovesníkov a spolužiakov výstavou a prostredníctvom vystavovaných panelov im priblížili vzostup nacizmu, priebeh druhej svetovej vojny, holokaust, tragický osud Anny Frankovej a jej rodiny. Okrem historických udalostí bola výstava spojená aj so súčasnosťou, pretože  aj dnes sa stretávame s takými javmi, ako sú extrémizmus, netolerancia alebo nenávisť k odlišným  skupinám obyvateľstva. Už samotný seminár, v priebehu ktorého sa študenti pripravovali na svoje lektorské pôsobenie, zanechal v jeho účastníkoch pozitívnu odozvu, o čom svedčia aj tieto ich dojmy: ,,Bol som milo prekvapený našimi lektormi, ktorí k nám prišli z Bratislavy a dokázali sa s nami rozprávať otvorene o rôznych témach. Ukázali nám, že sa nemáme báť byť tým, kým naozaj sme, a stáť si za tým. Ukázali nám, ako zistiť, kto vlastne sme a do akých skupín sa začleňujeme.“ (Marek Liss) ,,Prípravný seminár o Anne Frankovej sa mi veľmi páčil. Bol pre mňa obohacujúci vo viacerých smeroch, či už z historickej stránky alebo súčasnej. Prepojenie týchto dvoch období bolo veľmi pekne spracované a vošlo človeku až pod kožu. Tým, že som sa stala lektorkou výstavy, získala som mnoho ďalších skúseností do budúcna. (Sarah Kasanová) ,,Zo začiatku som si myslela, že to bude nudná prednáška, ktorú prespím, no opak bol pravdou. Boli sme tam úžasná skupina ľudí, ktorí sa naozaj zaujímali o túto tému, a naši lektori – Andrej a Tina – vedeli, o čom rozprávajú, a vedeli nám podať aj túto hroznu historickú udalosť pútavým spôsobom. Mali sme aktivity, pri ktorých sme pochopili, že odsudzovanie ľudí, ako napríklad  Židov, je tu doteraz a stretol sa s tým azda každý. Taktiež sme tam mali veľa diskusií, vďaka ktorým sme sa dali viac dokopy. Zároveň nám lektori vysvetlili, ako máme správne prezentovať výstavu, a to, že môžeme sami prezentovať, nám otvorí myseľ i srdce. (Stanislava Červeňová)

Počas sprevádzania výstavou sa študenti mohli vcítiť aj do roly svojich pedagógov. Túto neľahkú úlohu však mladí lektori výborne zvládli. Jedna z nich, Zuzana Polakovičová svoje lektorské pôsobenie zhodnotila týmito slovami: ,,Byť lektorom a sprevádzať ľudí bola pre mňa nová skúsenosť a zároveň aj veľká výzva, ktorú som sa rozhodla prijať. Boli ľudia, pri ktorých sa mi prezentovalo ľahšie, ale aj ľudia, pri ktorých som sa modlila, nech už to mám za sebou. Zistila som, že postoj lektora závisí vo veľkej miere od publika. Pokiaľ sa zapája a lektor vidí, že to publikum zaujíma, hneď sa aj jemu lepšie prezentuje a naplní ho to pozitívnou energiou. Ale som vďačná aj za skúsenosť s náročnejším publikom, ktoré úplne odmieta komunikovať alebo dávať pozor. Aspoň som si otestovala svoju trpezlivosť a schopnosť improvizácie. Každopádne som vďačná za svoju novú skúsenosť a určite sa odteraz, prv, než si vytvorím na veci nejaký názor, budem na svet pozerať z viacerých strán.“

Výstavu od jej otvorenia (23. januára 2020) až do jej ukončenia na konci februára videlo viac ako 500 študentov a pedagógov našej školy. O tom, že príbeh Anny Frankovej a jej denníka rezonuje aj v srdciach súčasnej mladej generácie svedčia aj tieto slová: ,,Táto výstava mi priblížila príbeh Anny Frankovej. Dovtedy som o nej vôbec nevedel. A celkovo som pochopil, aký bol holokaust zlý. Aké zverstvá páchalo nacistické Nemecko. Celkovo mi zmenila niektoré názory na ľudí. Netreba súdiť a zaraďovať prvoplánovo ľudí do skupín, lebo každý môže byť iný, nie ako ho my zaraďujeme. Presne ako Anna Franková. Nacisti ju vnímali iba ako Židovku. A vôbec ich nezaujímalo, ako sa vníma ona sama. Poučenie z tejto výstavy je pre mňa také, že nemáme odsudzovať ľudí, keď ich nepoznáme. Je dobre ich najprv poznať a až potom súdiť.“ (Samuel Nezník) ,,Samotná výstava veľmi dobre približuje osud mnohých ľudí počas druhej svetovej vojny prostredníctvom príbehu Anny Frankovej. Je veľmi dobre spracovaná z historického pohľadu a aj zaujímavá na počúvanie. No výstava má hlavne odovzdať odkaz, ktorý by si mal každý uvedomiť.“ (Šimon Púček),,Na výstave som sa dozvedel nové informácie o holokauste, o príbehu Anny Frankovej a o hrozných činoch, ktoré páchali nacisti počas druhej svetovej vojny. Okrem toho som sa naučil, že nemáme odsudzovať ľudí podľa výzoru, farby pleti, viery alebo národnosti.“ (Adrián Tomáň)Aj keď bola výstava zaujímavá, zanechala vo mne pocity smútku. Nielen pre tragický osud mladej Anny Frankovej, ale aj preto, že niektoré veci sa veľmi nezmenili a ostávajú stále rovnaké, napríklad také odsudzovanie ľudí pre ich vieru, farbu pleti alebo nejaké postihnutie.“ (Nikola Urbanová)

Zmysel celej akcie vystihol Martin Horvát, ktorý na základe svojho zážitku a poznatkov z výstavy takto sformuloval svoj názor: ,,Dúfam, že to, čo sa dialo pred a počas druhej svetovej vojny,  sa už nezopakuje.“                     

 Miloš Kázik, fotografie René Socha

Zanechať komentár

Your email address will not be published.