Vážený pedagogický zbor, milí spolužiaci!

Naša rozhlasová relácia je venovaná všetkým otcom, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispievajú k fungovaniu našej školy a hlavne k výchove nás – študentov. Chceme však ňou osloviť nielen otcov, ale aj každého, kto má v úcte svojho otca, lebo tretiu júnovú nedeľu si pripomíname ich sviatok. Deň otcov je možno menej známy a menej oslavovaný ako Deň matiek, my ho však považujeme za rovnako významný.

A kto je to vlastne otec?

Je to ten, kto bude pri tebe stáť vždy, bez ohľadu na to, akú veľkú chybu spravíš.

Je to ten, kto ťa podrží vždy, keď to budeš najviac potrebovať.

Je to ten, kto ti ponúkne objatie a ramená, keď budeš potrebovať vyplakať sa.

Je to ten, pre ktorého navždy budeš malým dieťaťom.

Je prvou láskou svojej dcéry.

Je prvým reálnym hrdinom svojho syna.

Vážení naši učitelia a majstri,

byť otcom je vaším prvým povolaním. Ste neodmysliteľnou súčasťou vašich rodín a vaše ruky dokážu vytvárať obdivuhodné veci. Ste miestom bezpečia. Vaša sila je dostatočne pevná na to, aby sa vaše deti a manželky mohli o vás kedykoľvek oprieť. Ste mužmi a odmala boli vo vašom srdci túžba po objavovaní, túžba po budovaní, túžba po láske. Nezabúdajte na vaše túžby a sny – tie vás robia tým, kým ste.

Každý deň, keď sme v škole, nepozorovane ale výrazne prispievate k našej výchove. Veľakrát ste aj v našich očiach hrdinami. Máte možnosť byť pre študentky príkladom ľudí, ktorí nezištne pomáhajú. Chlapcom zase máte možnosť ukázať, ako sa správajú správni muži; ako sa správajú otcovia. Máte neopakovateľnú možnosť naviesť ich na správnu cestu, lebo z väčšiny chlapcov raz budú otcovia a aj vy môžete ovplyvniť to, akí budú a ako dokážu naplniť svoje najdôležitejšie poslanie.

Milí naši pedagógovia! Či už máte alebo nemáte svoje vlastné deti, pre nás študentov v škole zastávate neraz úlohu otca. Otca, s ktorým sa môžeme pozhovárať. Ktorý nám môže pomôcť. Ktorý nám ukáže príklad. Prísne dohovorí i láskavo povzbudí. Vaša úloha nie je jednoduchá a niekedy si vyžaduje naozaj veľké množstvo energie. Preto vám v mene všetkých študentov želáme veľa zdravia a síl. Zároveň vám vzdávame uznanie i vďaku za to, že ste! Za to, že dokážete spájať veľkorysosť i disciplínu, rozum a cit.

Klaudia Müllerová

Vážený pedagogický zbor, milí žiaci!

Ak nepatríte k prívržencom sviatku svätého Valentína, dnešný deň je pre vás možno úplne všedný. Pre iných je to prázdna komerčná záležitosť, ktorú sme prevzali z Ameriky po páde železnej opony. No napriek tomu má Valentín aj veľa priaznivcov, veď dnešný deň – 14. február – sa nesie v znamení lásky.  Obchody sú už týždne pred týmto sviatkom zaplnené kvetmi a všakovakými pozornosťami, ktorými môžeme obdarovať našich milovaných práve v dnešný deň.

Je  krásne, keď  sú ľudské srdcia naplnené láskou, ale zaujímali ste sa niekedy aj o to, kto bol vlastne svätý Valentín?

Svätý Valentín sa narodil okolo roku 175 v starorímskom meste Terni, ktoré sa nachádza na juhu Talianska.  Podľa kresťanskej tradície bol kňazom a lekárom. Keď sa cisár Claudius II. rozhodol zakázať svadby vojakov, pretože podľa neho ženatí muži nevykazovali v armáde také dobré výsledky ako slobodní,  Valentín potajomky sobášil zamilovaných legionárov. Za porušenie zákazu bol zatknutý a kruto potrestaný. Cisár ho dal verejne popraviť v deň rímskeho sviatku luperkálií. Počas tohto obľúbeného sviatku starí Rimania konali obrady očisty a prosili svojich bohov o dar plodnosti. Pre tento deň bola typická aj „lotéria lásky”, keď každé dievča vhodilo do urny lístok so svojím menom a z nej si potom slobodní muži žrebovali svoju nastávajúcu.

Valentínov príbeh sa neskončil pod mečom kata, ale mal pokračovanie aj po jeho smrti. Podľa legendy kvitli na jeho hrobe ružové kvety mandľovníka, ktoré si dávali zaľúbené dvojice na znak vernej a nikdy nekončiacej lásky.  K jeho odkazu žehnať zamilovaným dvojiciam sa prihlásila aj Cirkev, ktorá ho uznala nielen  za svätého,  ale aj za patróna zaľúbených, snúbencov a manželov. Podľa niektorých historikov mu patronát nad zaľúbenými pármi prischol iba zhodou okolností,  pretože 14. február sa v prírodnom kalendári považuje za deň, keď sa príroda prebúdza zo zimného spánku a vtáky začínajú svoje svadobné tance.

Tradíciu slávenia sviatku svätého Valentína ako dňa, keď si každý vyberá svojho milého, spomína už v 14. storočí  otec anglickej literatúry Geoffrey Chaucer v diele Vtáčí snem. Zvyk posielať na svätého Valentína pohľadnice ako prejav sympatie vznikol oveľa neskôr. Prvú „valentínku” vraj v 15. storočí poslal z londýnskeho väzenia svojej manželke orleánsky vojvoda Charles. Táto milá tradícia sa rozšírila najmä v 19. storočí, keď sa svätovalentínske pozdravy začali vyrábať hromadne.

Napriek všetkým výhradám nám dnešný sviatok   ponúka možnosť   malým darčekom a pritom aj anonymne prejaviť svoju náklonnosť k obdivovanej osobe. Súčasne nám dáva príležitosť opätovne vyjadriť priazeň našim blízkym; napríklad  manželke, rodičom, súrodencom, priateľom, kolegom alebo spolužiakom. Dôležité pritom je aj to, aby sme nezabúdali, že takáto šanca sa nám ponúka každý deň a svätý Valentín by mal pre nás ostať hlavne svedkom  opravdivej viery a pravej lásky.

Veríme, že teraz už lepšie chápete symboliku dnešného dňa a že výzvu prejavovania si lásky v práci, v škole, v rodine alebo v kruhu priateľov si nenecháte len na jeden deň v roku – na 14. február. Želáme vám, aby ste túto lásku cítili a mohli prejaviť každý  deň.

Klaudia Müllerová

Úsmev prináša radosť. Radosť prináša pokoj. Pokoj je ovocím milosrdenstva. Milosrdenstvo je nekončiaci prameň živého Boha tu na zemi. Byť milosrdným znemená dávať a nečakať, že niečo dostaneme naspäť.

Tento rok sme slávili mimoriadny rok milosrdenstva.  Dlho som sa zamýšľala nad tým, prečo to bolo práve milosrdenstvo. Podľa mňa Pán Boh koná v našich životoch neustále, ale myslím si, že sme si na tie všetky jeho dobrodenia, dary a zázraky zvykli natoľko, že sú pre nás všednými vecami. Na veci sa nezačneme pozerať inakšie, až kým nás niekto neupozorní na ich výnimočnosť. Rok milosrdenstva pre mňa znamenal rok zázrakov, rok nových vecí, rok priblíženia sa k Pánu Bohu viac ako doposiaľ. Nevedela som, čo ma čaká, ale v srdci som mala nekončiacu horlivosť. Akosi som vnímala, že človek má mať očakávania a hlavne vieru.  S týmto som kráčala celý  rok. Chcela som sa naučiť, čo je to milosrdenstvo… Dnes, po pár mesiacoch môžem s istotou povedať, že milosrdenstvo nie je niečo, ale niekto. To v nás je milosrdenstvo! Sme predsa Božími synmi a dcérami. Boli sme stvorení na Boží obraz. Náš charakter, úsmev a túžby, to všetko sme zdedili po Bohu. Boh sám je milosrdenstvo a my ho nesieme v sebe. Často sme to brali ako súčasť nás, ako niečo, nad čím sa netreba pozastavovať. Preto bol tento rok so svojím názvom kľúčový. Pochopila som, že byť milosrdným znamená dávať ľuďom druhé šance, zabúdať na predsudky, nestrácať vieru, aj keď okolnosti sú iné. Byť milosrdným znamená milovať ľudí a mávať otvorené srdce.  Aj ty máš predsa tvár s úsmevom milosrdenstva! Choď medzi ľudí a dávaj to, čo ti bolo dané, dávaj samého seba, svoju radosť, svoju pomoc. Verím, že Pán Boh túži konať v našich životoch stále viac a viac. Všetko závisí od toho, do akej miery mu to dovolíme. Už si si niekedy uvedomil, že si rukami Boha tu na zemi? Už si niekedy mal pocit, že nie si dosť dobrý a že ty by si Bohu nemohol nikdy pomôcť? Ak bola tvoja odpoveď na poslednú otázku kladná, v tom prípade mám pre teba dobrú správu! Boh má zaľúbenie používať na svoje zámery jednoduchých, obyčajných ľudí, veci zlomené a  hriešnikov. Nepotrebuje prepych. Použije  aj starú maštaľ, zbúrané múry…Prečo? Pretože ,,jeho milosrdenstvo je veľké a trvá naveky.“ Za matku svojho syna si nezvolil ženu, ktorá bývala v paláci. Rozhodol sa pre Máriu, lebo vedel, že jej dobrota, čistota a krása jej srdca ju prežiarujú celú a rovnako aj tých, ktorí sú v jej blízkosti. Nemohol si lepšie vybrať!

Preto prestaň o sebe pochybovať! Lebo aj ty máš tvár. Aj tebe Boh deň za dňom dáva pociťovať, čo je to milosrdenstvo.  Neboj sa byť rukami Boha tu na zemi. Boh sa nikdy neunaví z odpúšťania.

Klaudia Müllerová