Kristína Ladňáková

Je tajomstvom šťastia nezištná pomoc iným?

 

„Prečo som vlastne tu?“ pýtala som sa sama seba každé ráno, po každej prehre, kedykoľvek, keď som sa zamyslela nad dôvodom svojej existencie. Skúšala som nekonečne veľa nových vecí, nových ciest a hľadala tú najdôležitejšiu, ktorá ma bude napĺňať a umožní mi urobiť zo seba človeka, ktorý niečo zanechá na tomto svete. Všetci sa rodíme, pretože máme na tomto svete poslanie. Celý život hľadám to svoje. Neviem, čo ma bude čakať na konci tejto cesty, viem, že prídu ďalšie okolnosti a možno aj zavrhnú moju snahu o dobro na tomto svete, ale nikdy neprestanem bojovať za poslanie, ktoré bolo vložené rukami Boha do mojej duše. Môj život sa uberal rôznymi cestami. Umenie, spev, tanec, písanie, divadlo a nakoniec som sa dostala k psychológii. Vlastne psychológia bola mojím spoločníkom celý život. Celý život som hľadala životný cieľ a zmysel, hľadala sa, nevedela, kam mám ísť na vysokú školu a čo vlastne budem jedného dňa robiť, čo so mnou bude... Celý čas som mala odpoveď na svoju otázku pod nosom. Psychológia je ako matematika. Nedá sa naučiť, musíš ju pochopiť a dôležité je pochopiť seba. Na pochopenie toho, že psychológia je odbor, ktorému sa chcem naplno venovať a obetovať mu svoj život, mi stačili tri dni v hlavnom meste. Na základe rôznych životných situácií, som sa rozhodla, že budem žiť pre ľudí okolo seba. Naplnilo ma to neskutočnou radosťou.

Nikdy predtým som nebola v Bratislave. Vystúpila som na autobusovej stanici. „Bože to vyzerá!“ zašeptala som si. Vykročila som smerom k nejakému východu. Na schodoch naľavo sedeli traja bezdomovci, ktorí si ma začali prezerať. „Ježiši, Bratislava!“ Cítila som sa nepríjemne, tak som z kabátu vybrala mobil a zatelefonovala otcovi. „Ahojte! Áno, už som v Bratislave. Áno, som v poriadku... Jou, ešte zavolám mame. Čauko!“ Telefonát s mamou vyzeral nejako podobne. Zavolala som aj Jakubovi, hlavnému tútorovi, ktorý sa mal starať o niektoré decká počas týchto troch dní. Stal sa teda aj mojím tútorom. „O päť  minút budem na parkovisku, počkaj ma pred stanicou.“

Vzala som svoju cestovnú tašku a vyšla pred stanicu a čakala na schodoch. Keď mi Jakub volal druhýkrát, videla som ho už stáť na parkovisku. Mal modrú košeľu a mával mi veľmi intenzívne, aby som si ho všimla. Pristúpila som teda k nemu. Vzal mi veci a naložil ich do kufra. „Tak ťa teda rád spoznávam, Kika. Ja budem na projekte Mini-Erasmus tvojím tútorom, pretože mám na starosti hostel Possonium, kde ťa teraz odveziem a zajtra začneme.“ Cesta trvala asi 10 minút. „Bratislava vôbec nie je taká pekná, ako som čakala.“ povedala som a od Jakuba zaznel silný výbuch smiechu. Vysvetlil mi, že každý, koho viezol v ten deň na hostel, mu povedal to isté. Po príchode na hostel som si vybalila veci. Neskôr prišlo prvé dievča a vzalo si lôžko pri okne. Poznala som ju asi len tri minúty, keď sme sa spolu rozhodli navštíviť vianočné trhy.

Na ďalší deň ráno sme museli skoro vstávať. Ráno po nás prišli naši tútori a odprevadili nás na Paneurópsku vysokú školu. Po krátkom privítaní sme sa rozdelili na jednotlivé fakulty a my sme sa spolu s ďalším tútorom presunuli na ekonomickú fakultu. Teraz nás mal na starosti on. Prvú prednášku sme samozrejme zmeškali, pretože sme nastúpili na zlú električku. V ten deň sme mali prednášku o matematike, finančnej matematike, právach človeka a tuším niečo o podnikaní. Nebavilo ma to. Prednášky síce boli zaujímavo podané, ale cítila som, že toto nie je odbor, v ktorom by som sa mala hľadať.

O Mini-Erasme som sa dozvedela cez kamarátku. Zavolala mi, že mi posiela jeden dotazník, ktorý musím vyplniť. Nevedela som, do čoho idem, len mi vysvetlila, že mám možnosť vyskúšať si život na vysokej škole, pričom som len študentka strednej školy. Neváhala som teda a dotazník vyplnila. Prosila ma, aby som si dala jednu školu podľa seba a druhú primárnu PEVŠ - ekonomickú fakultu. Urobila som teda tak, ako žiadala, a povedala som si, že nemám čo stratiť. Lepiť mi začalo, až keď mi kamarátka zavolala, že ju nezobrali. Bude len náhradníčka, keby im niekto vypadol. Mne žiadny e-mail neprišiel. Prišiel až o pár dní na to s tým, že nemám rušiť svoju účasť na projekte, a že ma prijali na PEVŠ, Fakultu ekonomiky. Chcela som zrušiť svoju účasť, ale niečo mi hovorilo, že keď už tak veľmi snívam o tom byť odvážna, je čas urobiť niečo, čoho sa bojím. A tak som šla. Vtedy som pochopila, že ak urobíš niečo, čoho sa najviac bojíš, otvorí ti to dvere tam, kde si nikdy netušil, že budeš.

V prvý deň po prednáškach na fakulte, sme si mohli večer vybrať povinný workshop. Najviac ma lákal workshop, ktorý bol veľmi blízky zamysleniu sa nad sebou a nad ľuďmi. Volal sa „Spoznajme samých seba“ a prezentovať ho mal Henrich Tauber. Všetky ostatné workshopy sa týkali vzdelávania, niektoré financií, ale všetky zneli veľmi zaujímavo. Tento ma oslovil zo všetkého najviac. Prihlásila som sa. Večer sme sa už nemali stretnúť s tútormi, mali sme sa na určené miesto dostaviť sami. Po ceste z ekonomickej fakulty nám tútor ukázal budovu, v ktorej sa konalo niekoľko workshopov. Keďže som sa spriatelila s veľkým množstvom ľudí, boli medzi nimi aj takí, ktorí presne vedeli, kam máme ísť.

Do miestnosti vošli dvaja muži. Jeden bol trochu pri sebe, mal hnedé vlasy, hrubý hlas a okuliare. Za ním šiel mladý vysoký, hnedooký chalan, ktorý mohol mať okolo 26 rokov. Mal husté krátke upravené vlasy a na sebe mal bielu košeľu. Prvý muž začal robiť prezenčku. Nahlas čítal mená a kontroloval, či sa všetci dostavili. Jedno dievča malo zlomenú nohu, a tak čakalo dole pod schodmi. Keď sa to koordinátor dozvedel, šiel po ňu a vyniesol ju na prednášku na tretie poschodie. Potom odišiel. Henrich si zatiaľ kreslil ,,smajlíka“ na tabuľu. Bolo to dosť komické.

„Mali ste niekedy pocit, že nepoznáte sami seba ? Mali ste pocit, že neviete, kam patríte a kto vlastne ste ?“ Opieral sa o lavicu a v ruke držal plastovú fľašku. Touto otázkou upútal celú miestnosť. Všetci sa začali zamýšľať nad tým, či sa niekedy takto cítili. Henrich dlho nečakal a pokračoval: „Dnes sa zameriame na to, aby som vám čo najlepšie vysvetlil štyri typy osobností a vy sa budete vedieť lepšie nájsť. Je však dôležité uvedomiť si, že sme všetky typy týchto osobností. Každé písmeno zo slova DISC, znamená jednu osobnosť. V každom z nás dominuje niečo iné. V každom z nás sa nachádzajú iné vlastnosti.“

Znelo to tak zaujímavo ! „Aby ste to pochopili lepšie, musím vám povedať, že máme dve podoby správania. Jedno je naturálne - naše prirodzené - a druhé je správanie, ktoré sme sa naučili postupom času. Takže teraz chcem, aby bol každý z vás sám sebou, nebojte sa pýtať, rozprávať nahlas, keď budete mať poznámku a celkovo vám zakazujem hanbiť sa!“ Usmial sa a na tabuľu napísal A a N. A bolo naučené správanie. Správanie, ktoré si človek vytvorí na základe situácií, do ktorých sa v živote dostane. „Kde požívame naučené správanie ?“

„V práci.“ „V škole.“ „Na pohovore.“ Tak zneli odpovede ľudí, ktorí napäto počúvali a zaujímali sa o DISC. „Výborne. V škole. Tak v škole voči učiteľovi, niekedy voči kamarátom. Kedy sme ale sami sebou?“ spýtal sa. „To bolo už veľmi dávno, ale stále to v nás ostalo. Keď sme boli malé deti, boli sme sami sebou, boli sme najúprimnejší, dokázali nás tešiť maličkosti, bola to taká detská nevinnosť.“ Henrich sa stále usmieval, často žartoval, snažil sa decká zaujať a celková atmosféra bola neprekonateľne príjemná. Bola som započúvaná do každej vety, ktorú vyslovil.

Hovoril a ja som sa učila. Zistila som, že D je dominantný typ človeka. Je veľmi sebavedomý a je to prirodzený vodca. Nenávidí detaily a vždy sa pýta priamo. Jeho nezaujímajú obkeci okolo situácie, chce všetko priamo, a keď sa s ním tak budete baviť, bude vás počúvať, inak ste skončili. I je impulzívny typ človeka. Rád rozpráva, málo počúva, má veľa zážitkov, potrebuje dobrodružstvo a zábavu. Je to človek, ktorý neplní svoje sľuby, napr. keď vám povie, že vám zavolá o druhej, tak rozhodne nezavolá. Nie je ako S, ktorý keby to povedal, tak si ešte aj nadstaví budík len preto, lebo mu na tom záleží. S-ku záleží na ľuďoch. Je veľmi dobrý poslucháč a je to človek, ktorý sa radí už k introvertom. Môžete mu povedať čokoľvek a verte, že on vás nikdy nezradí. Je to človek, ktorý pre vás urobí všetko. Všetky problémy v sebe dokáže potlačiť. Jedného dňa však vybuchne a s tichým milým človekom sa stane to, že tresne po stole rozkričí sa a keď zo seba dostane všetko zlo, bude zase späť. Ostatní vtedy môžu zareagovať nejako tak, že fúúúha... čo sa to s ním stalo, pretože keď v sebe človek drží niečo ťažké a nabaľuje sa to, stačí málo a vybuchne to. C je typ človeka, ktorý miluje detaily a rád pracuje sám. Keďže je detailista, pýta sa kedy, ako, kde a čo. Dajte mu prácu a on ju urobí na 100%. Je to človek, ktorý miluje čísla. Miluje štatistiky. Je veľmi dobrý v práci za PC. Keby ste do takej práce zavreli I-čko, tak vybuchne. Nevydrží to dlhšie ako rok. Bude to z neho sať energiu a po čase ho to duševne vyčerpá.

Henrich uviedol niekoľko príkladov. „Predstavte si, že je človek smädný. Dominantný typ: „Dones mi vodu.“ Impulzívny: „Pfúúú... ale som smädný. Ty kokos, ale je vonku teplo. Úplne som vysmädol.“ S: „Prosím vás, boli by ste tak milý a priniesli mi vodu? Ďakujem. Naozaj vás nechcem obťažovať.“ V inom prípade by to bol vždy on, kto vám vodu prinesie. C-čko sa postaví a proste sa ide napiť.“ Vysvetľoval nám pedagóg pred tabuľou s obrovskou vášňou v očiach. „Teraz si predstavte, že ja som najprv D, I, S a potom C.“ Potom vyzval jedného, ktorý sa vždy spýtal: „Donesieš mi vodu?“

Odpoveď D-čka bola: „Sa choď napiť.“ Odpoveď I-čka: „Jasné, veď bože, ja som bol tiež minule taký smädný, že som nevedel ani,  ako sa volám. Riadne praží to slnko ...“ Odpoveď S-ka: „Jasné, sekundu.“ Odpoveď C-čka? Podobne ako u D-čka, teda ak vás vôbec počúval.

Všetci sme počúvali s otvorenými ústami. Vedel to hovoriť veľmi pútavo, ale samozrejme veľa robilo jeho šaškovanie a napodobňovanie situácií. Dal nám ešte jeden krásny príklad. Tieto dva príklady si budem vždy pamätať. „Predstavte si, že v tejto miestnosti vypukne oheň. Človek, ktorý je dominantný sa postaví a všetkých vyvedie von, pretože je to prirodzený vodca. I-čko by sa začalo smiať a spravilo by si rýchlo selfie. „Heeej však počkajte ešte jedna fotka!“ Mal by z toho zábavu. S-ko by tam zhorelo zaživa, len aby sa uistilo, že všetci odišli a nikto v ohni neostal. Už mu horia ruky, nohy, vlasy, ale on tam stojí, pretože najskôr všetci on pôjde posledný, veď podľa neho na ňom vôbec nezáleží. C-čko príde, poobzerá sa, „Aha, oheň,“ a odíde sám. Je mu všetko jedno.“                       

 Nikto nechcel z prednášky odísť. Študenti, ktorí sedeli v tejto miestnosti natiahli prednášku svojimi otázkami o celú pol hodinu. Henrich si pýtal spätné feedbacky na svoj prejav a požiadal nás o to, aby sme mu napísali mail o tom, či sa nám prednáška páčila a aký na to máme názor.

Keď prednáška skončila a odchádzala som z miestnosti, rozhodla som sa, že Henrich je človek, ktorý mi musí ohľadom psychológie pomôcť, preto som si ho aj pridala na facebooku. Hneď po príchode na hostel som mu napísala feedback na jeho prednášku asi na celú A4. Chcela som v ňom zachytiť každú svoju myšlienku. Vedela som, že na tom záleží. Henrich je typ človeka, ktorý neodpisuje rýchlo, a preto mi jeho odpoveď na feedback prišla asi o týždeň či dva. Začali sme teda komunikovať cez maily, ale boli asi iba tri.

Na ďalší deň sme mali ráno opäť prednášky na ekonomickej fakulte. Na posledné dve sme sa vykašlali, pretože nikoho nezaujímali. Tútor sa nás spýtal: „Chcete ísť na tú matematiku?“ Ostatní sa tešili do postele alebo niekam na prechádzku po Bratislave. Samozrejme teda, že sme sa šli pripraviť na ďalšie akcie. Večer sme mali voliteľný program, ktorý už bol ale nepovinný. Bol v ňom výstup na hrad, vianočné trhy, motokáry alebo posedenie a večerná diskusia v bare Metropol. Keďže sme boli unavené z celého dňa, rozhodli sme sa, že pôjdeme na večernú diskusiu. Vtedy sa to všetko začalo. Bola som namotivovaná prednáškou o DISC, a preto som ju začala každému rozprávať a snažila sa napodobniť Henrichov prejav a zamerať sa na jednotlivých ľudí, aby som vedela ako ich touto témou zaujať. Zistila som, že milujem rozprávanie sa s ľuďmi, milujem počúvať ich a hovoriť im o tom, ako fungujú ľudia, ľudská psychika a ako sa z nikoho dostať vyššie.

Na túto debatu zajednala spoločnosť Future Generation Europe podnik v Metropol. Hudba hrala nahlas a každý sedel s tým, s kým chcel a rozprával sa, o čom chcel. Minierasmáci sedeli pri asi piatich stoloch a ľudia z organizácie FGE  chodili k jednotlivým stolom a rozprávali sa s nimi. Boli veľmi priateľský a úžasní ľudia. Najviac som sa rozprávala s nimi až som skončila pri ich stole a rozprávala sa s ľuďmi, ktorí túto spoločnosť založili. Chcela som vedieť čo najviac aj o tom, ako sa k nim dostať a vypracovať sa. Bola som prekvapená z toho, že si každý pamätal práve moje meno.

„Si taká zapamätateľná,“ povedala Ivanka. Bola to vysoká blondínka, ktorá sa stále usmievala. Pracuje a pomáha deťom v Afrike. Bola to moja prvá inšpirácia spoznať ľudí, ktorí založili FGE. K nášmu stolu prišiel Matúš, chalan, ktorý celú Future Generation Europe vymyslel. Prevrátil očami, keď ma zbadal sedieť pri Ivanke. „Prečo prevracia očami?“ spýtala som sa. „To znamená, že si ťa zapamätal,“ odpovedala Ivanka s úsmevom.

Ten večer bol jednoducho úplne TOP.  S každým som mala o čom hovoriť a oni mi rozprávali svoje príbehy, rozprávali o tom, ako vnímajú svet, a tiež o tom, ako sa vypracovali tam, kde sú teraz. Videla som v nich veľkú vášeň pre to, čo robia. Boli tam tútori, FGE a my stredoškoláci. Sedela som vo fajčiarskej miestnosti pri ďalších organizátoroch FGE. Volali sa Michal a Lucka. Občas k nám prišiel Matúš a tiež tútor Jakub. Ja a Michal sme boli zažratí do diskusie o fungovaní FGE. Hovoril o Matúšovom skvelom nápade a o tom, že to zo začiatku vôbec nebolo ľahké. Ja som hovorila neskôr o umení, ktoré teraz študujem a tiež o tom ako som sa dostala do Bratislavy, a že neľutujem to, že som sa zúčastnila projektu Mini-Erasmus. Deň pred odchodom sme mali takéto posedenie opäť. V ten deň som šla domov už spolu s tútormi a FGE. Veľmi sme si rozumeli a spriatelili sa.

Videla som ich túžbu a odhodlanie pomáhať druhým ľudom a prekvitalo vo mne šťastím rozprávať sa s takýmito ľuďmi a chcela som byť ako oni. Stali sa mojimi vzormi. Svoje presvedčenie o tom, ako chcem prežiť svoj život, mi ponúkli na dlaniach.

Zúčastnila som sa aj záverečnej prednášky a poďakovania nám stredoškolákom, že sme prišli na projekt ME. Hovorili o nových projektoch, ktoré fungujú a ak máme záujem, máme sa zahlásiť ( Lead Up, Lady UP, FGE Challenge). Vtedy som ale nerozmýšľala ani nad jedným z nich.

Po čase som si však uvedomila, že je to neskutočná šanca niečo dokázať a časom sa vypracovať až tak, aby som mohla robiť to, čo chcem a to, čo robia oni. Zahlásila som sa do projektu Lead Up a neskôr aj do FGE Challenge. Lead Up je organizácia, v ktorej každý účastník dostane vlastného mentora na pol roka a má s ním za tohto pol roka niečo dokázať. Sú tam mentori ako Adela Banášová či herec Juraj Bača. Dlho som nad tým premýšľala, ale nemohla som nič stratiť. Mojím mentorom sa stal Henrich Tauber.

Bola som neskutočne šťastná. Na jedného mentora pripadalo asi 6 študentov. „Si medzi troma poslednými, medzi ktorými si má Henrich vybrať.“ Napísal mi jedného dňa Matúš, zakladateľ FGE. „To je skvelé! Ale nie, že mu niečo napíšeš. Chcem aby si ma vybral, ale chcem aby mali rovnakú šancu všetci, ktorí sú pri ňom zahlásení.“

Počas nasledujúcich dní som mala veľa práce s maturitnými otázkami na technológiu, dejiny výtvarnej kultúry, písaním knihy Uhly pohľadu, ktorú sa neskôr budem snažiť vydať, písaním životopisu na Lead Up, písaním listu mentorovi a tiež písaním prvého mailu, ktorý mal odštartovať našu komunikáciu. Ale keď mi napísal Matúš, že potrebujú logá na nové projekty, neváhala som a pustila sa do práce.  

11. a 12. februára sme mali Start meeting vo Svätom Jure. Na zastávku po mňa prišiel Michal. Nová organizátorka, ktorá patrí do FGE necelé dva mesiace ma čakala v aute a nevedeli sme sa dočkať, až sa spoznáme osobne. Rýchlo sme si padli do oka a boli ako nerozlučná dvojka. Stretlo sa tam dvadsať vybraných študentov, ktorí mali svojho mentora a organizátori FGE. Ktokoľvek, kto prišiel si sadol za dlhý stôl v jednej sieni. Vošla som dnu. Ako som prechádzala okolo stola až dopredu, pretože tam bolo posledné voľné miesto, každý z tímu FGE ma objal a privítal so slovami: „Už len ty si nám tu chýbala. Rád ťa vidím.“ „Super, Kikuša nám prišla! Ako sa máš dievča ?“ Ďalší ma potľapkal po pleci, keď prechádzal okolo. Boli sme teda pripravení. Mohli sme začať. Najskôr sa nám predstavili organizátori a potom sme mali my žiaci pred všetkými povedať svoje meno, kto je naším tútorom, priblížiť to, čo sa chystáme s mentorom dokázať a aká je naša komunikácia. Keď som hovorila o komunikácií medzi mnou a mojím mentorom, všetci sa smiali. „Poslali ste si aj nejaké SMS?“ spýtal sa Tomáš, jeden z tímu FGE. Začala som sa smiať. „O tomto pomlčím.“

Henrich málo komunikoval, tak som sa s Tomášom dohodla o malej pomste. Napísala som Henrichovi SMS so zmením: „Ahoj, ja som ten chalan, s ktorým si sa bozkával v La Fiesta v BA. Chcel som len vedieť, či si to myslel vážne. Odpíš, prosím.“ Henrich na túto správu neodpísal, ale v maili mi napísal: „SMS som dostal. Zľakol som sa, že ma naháňajú nejakí homosexuáli. Potom mi to Tomáš so smiechom vysvetlil.“ Na Start meetingu nebol žiaden mentor. Okrem jedného. „Tak môžeme teda začať aj s prednáškou, keďže už prišiel aj Henrich,“ povedal Tomáš a pozrel sa na opačnú stranu stola. Všetci sa pozreli doprava tým istým smerom. Henrich tam stál v bielej košeli a usmieval sa. „Teraz si dáme prestávku 10 minút a budeme pokračovať.“ Postavila som sa, obliekla si kabát a šla k dverám okolo Henricha. Keď ma zbadal, že kráčam tým smerom, povedal: „Kikuška! Zdravím ťa. Tak som rád, že sa konečne vidíme.“ Potom ma objal.

DISC mi dal opäť veľmi veľa. Tentokrát som si písala aj poznámky. Vedela som, že každý je iný, ale pomocou DISC som s ľuďmi dokázala lepšie vychádzať, zaujať ich, byť priateľskejšia a dať im to, čo potrebujú. Napĺňa ma to obrovskou radosťou, keď dokážem niekoho čo len rozosmiať. Vždy predtým som bola len tichý pozorovateľ, ale teraz viem, že ľudia potrebujú, aby sa o nich druhí zaujímali. Nestačí mlčať a potom si robiť závery. Treba sa pýtať a komunikovať a milovať. Počas projektu Lead Up som sa rozhodla, že náplňou mojej práce bude pomoc druhým ľuďom. Teraz, keď viem využívať DISC, môžem skúsiť omnoho viac a pracovať s ľuďmi. V detskom domove sme sa rozhodli rozdať hračky a knihy, na ulici rozdať stovku kvetov. Robila som tieto projekty potichu. Bolo to preto omnoho krajšie, pretože ľudia reagovali prirodzene s čistou láskou v očiach, keď sme sa k nim zachovali milo a pekne. Jediné, čo som požadovala, bol úsmev, ktorý sa mi vždy podarilo vyčariť na tvári druhého človeka. Rozhodla som sa, že radosť druhého človeka bude mojou náplňou práce v projekte Lead UP. Takže moja odpoveď na otázku ,,Je tajomstvom šťastia nezištná pomoc iným?“ znie: „Rozhodne áno!“

Kristína Ladňáková

Zasielanie noviniek

Zaregistruj sa a budeš informovaný o dôležitých udalostiach na škole, o školskom časopise alebo pripravovaných udalostiach
Budeš priamo v dianí a nič ti neunikne

Sme tu pre Vás

Telefón: +421 43 5381405
Email: ssnizna@ssnizna.sk

Spojená škola
Hattalova 471
027 43 Nižná